Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Texaský Dallas našťastie nezviditeľňuje len nekonečný a pravdepodobne (nanešťastie) nesmrteľný televízny seriál, ale aj kapela, ktorá je pre jeden deathmetalový subžáner Veľkým treskom a uctievaným božstvom, veľkosti a kvalite ktorého sa podarilo priblížiť len málo smrteľníkom či smrtonosom.
Takto – DEVOURMENT sú zďaleka najväčším slamming brutal deathmetalovým pojmom, tie stovky adorantov z celého sveta sú v porovnaní s nimi väčšinou dosť podzemie. A podobne kvalitnú hudbu dokáže tvoriť tiež len menšina z nich. Aspoň ja osobne mám v BDM skôr iné obľúbené teritóriá, kvalitné „slamenice“ treba loviť spomedzi dvojtempových stereotypných klonov, pri ktorých označenie „retard slam“ je možno skôr už pomenovaním v rámci žánru než nejakým pejoratívom.
DEVOURMENT sú pre mnohých synonymom pre texaský death metal, hoci pravda je taká, že scénu v po Aljaške najväčšom štáte USA rozhodne nezakladali oni, ale napríklad bandy ako DEVASTATION, CRUCIFIX, SEVERANCE či DIVINE EVE roky pred nimi. Každopádne sa však stali vlajkovou loďou texaského BDM, keďže jeden veľmi typický hudobný postup rozvinuli na špecifický deathmetalový žáner.
Oni sami rozhodne vynálezcami slammingu nie sú. Ten nájdeme už u SUFFOCATION na úsvite 90. rokov, a keď sa to tak vezme, takto vyznievajúce pasáže nájdeme ešte hlbšie v histórii, u SLAYER. Práve DEVOURMENT však to drviace, mozgy rozdupávajúce džn-džn-džn-džndžndžn-tratata z občas využívaného prvku povýšili na jeden z hlavných a poznávacích výrazových prostriedkov.
K tomu absolútne neľudský vokál, v začiatkoch od nebožtíka Waynea Knuppa, a už debutové demo „Impaled“ z roku 1997 bolo exkurziou do stuchnutej, plesnivej, zaschnutou krvou zastriekanej kobky, kam dovtedy milovníka extrému vedeli vziať leda tak newyorskí majstri gore/brutal death metalu MORTICIAN, ktorí v zásade svojím „automatizovaným“ rachotom rozmach slammingu predznamenali.
Po dvoch promáčoch vyšiel v roku 1999 slam BDM zákon(ník) „Molesting The Decapitated“, o rok nasledovaný svojou o jeden nový kus a debutové demo rozšírenou verziou „1.3.8.“ (slovná hračka „jedna nová skladba, tri z dema, osem z albumu“, ale aj policajný kód pre vykrádanie hrobu). V rokoch 2002 – 2005 boli DEVOURMENT v podstate rozpadnutí, keďže vtedajší vokalista Ruben Rosas (dnes gitara), musel, ako tomu v USA tak poeticky hovoria, „splatiť svoj dlh spoločnosti“ (to vám vtedy dajú takú oranžovú kombinézu).
Po jeho návrate texaský mlyn na mäso udrel s dvojkou „Butcher The Weak“, ktorá je možno aj vôbec najextrémnejším dielom tejto bandy. Album dáva na prdel všetkým tiežhudobníkom, ktorí si myslia, že stačia dve tempá, tzn. to „štyri kozy, piaty cap“ a do toho občas klepačka, kŕkavý, v horšom prípade kvíkavý vokál, zvuk bicích ako keď krava ští do plechového vedra, a máme „ó jak fasa slam brutal death kapelu“. Prepracovanosť gitár je tu totiž impozantná, zároveň je to slamming brutal extratriedy a nový vokalista Mike Majewski sa ukazuje ako zver, vďaka ktorému sa Ruben môže bez výčitiek svedomia venovať gitare.
Nasledujúci materiál „Unleash The Carnivore“ do bodky spĺňa pravidlo o tom, že tretí album býva prelomový. Zvlášť prvé dve skladby vyznievajú tak, ako keby sa niekto rozhodol, že je čas urobiť slammingu pá-pá. Je tu počuteľný posun ku klasickejšiemu, rozhodne však nie menej brutálnemu death metalu. So svojou typickou zverskosťou DEVOURMENT sypú variabilné tempá a pestré gitary, ktoré by sa miestami dali čakať skôr od SUFFOCATION či odniekiaľ z Kalifornie. Ale počuť, že ak je kapela odkázaná na skladanie s jednou gitarou, jej veci vyznejú extrémnejšie, aj keby to priam nechcela. Najneskôr od polovice albumu však hrajú skôr svoje typické remeslo, ako keby na svojich fanúšikov vývoj nechceli vyvaliť až tak radikálne. Aj tak to niektorí nerozchodili, hodnotenia boli dosť kolísavé.
Pokiaľ vám ľudia príliš vyčítajú, že ste sa zmenili, býva to často preto, že ste skrátka prestali robiť to, čo by od vás chceli až požadovali. Platí to v hudbe a hlavne v živote a treba to ignorovať. DEVOURMENT v roku 2013 sú kapelou, ktorá svoj brutal death metal rozvíja tak, ako sa chce jej. To neznamená, že by sa Texasania na slam vykašlali. Akurát ho osekali v prospech prepracovanejších, rôznorodejších postupov, a aj tam, kde je, sa ho snažia spestriť. Tak gitarovou hrou, ako aj niečím doteraz nepočutým – variabilnými vokálmi.
To, čo Mike Majewski predvádza na albume „Conceived In Sewage“, vyznieva, ako keby v DEVOURMENT o mikrofón bojovali aspoň traja vokalisti. Samozrejme sú všetky hlasové polohy v mantineloch death metalu, a toho brutálneho zvlášť. Ale dopraje si tu všeličo, od tónov ako z Floridy 90. rokov cez ťahavý rev aleho vokály ako od Erika z DEEDS OF FLESH až po neľudskú výlevkovú polohu, pre ktorú máme DEVOURMENT najradšej. Takisto vypracované je frázovanie – nie že by predtým vokály u tejto bandy boli na úrovni spláchnutia hajzla, ale je to predsa len niečo nové.
To, že sa u DEVOURMENT stále nezačalo sólovať – death metal bez sól aj tak nie je žiadny zločin, niekedy skôr naopak – neznamená, že by tu gitary boli nudné. Opak je pravdou – skladby na „Conceived In Sewage“ sú pestré a chytľavé, a veľmi ma baví surovosť a živočíšnosť, s akou sú efektívne a často celkom efektné riffy podané. Práve vďaka tomu nestratili DEVOURMENT z brutality a neľudskosti ani mikrogram napriek tomu, že svoje surové obrazy sa rozhodli namaľovať o čosi pestrejšími farbami. A baví ma drsný, hrubý zvuk s bicími, ktorých znenie niekto označí za „old school“, lenže presne takto majú bicie v brutálnom death metale znieť.
Texty sú ako vždy krváky, záhuba, posadnutosť a temné myšlienky, obrazy skutkov šialencov, zombie a maniakov. Medzi spismi slávnych filozofov neskončia celkom určite, ale stále sú napísané aspoň o triedu lepšie než kopy blbostí, ktoré v extrémnych žánroch môžeme „obdivovať“ až príliš často.
DEVOURMENT definitívne vykročili z mantinelov slam BDM, pričom zároveň stoja oboma nohami na pôde najextrémnejšej deathmetalovej odnože, kde je zákonom nekompromisná brutalita. Zverský, surový, neuhladený, milosť nepoznajúci vyhladzovák „Conceived In Sewage“ u mňa skončí medzi albumami roka. S maximálnym možným hodnotením ako dokonalý príklad nevyumelkovaného a nesterilného barbarského deathmetalového extrému.
Môžete byť jednou z najbrutálnejších deathmetalových bánd na planéte a k tomu slamovým božstvom. A pozíciu na jednom i druhom potravnom reťazci si udržíte, aj keď sa dáte na „vývoj“ a slammingom budete viac-menej už len „koreniť“.
1. Legalize Homicide
2. Fifty Ton War Machine
3. Conceived In Sewage
4. Fucked With Rats
5. March To Megiddo
6. Today We Die, Tomorrow We Kill
7. Heaving Acid
8. Carved Into Ecstasy
9. Parasitic Eruption
Diskografie
Obscene Majesty (2019) Conceived In Sewage (2013) Purulent Devourments & Cannibalism (split) (2010) Official DVD 2.5 (2010) Unleash The Carnivore (2009) Official DVD 2 (2007) Limb Splitter (split) (2006) Butcher The Weak (2005) United States Of Goregrind (split) (2005) Official DVD (2005) 1.3.8. (kompilácia) (2000) Molesting The Decapitated (1999)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2013 Vydavatel: Relapse Records Stopáž: 33:26
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.